Hráči prekročili pomyselnú hranicu a zabudli na hodnoty Manchestru United

Manchester United síce nebojuje o majstrovský titul ako jeho mestský rival, ale aj tak je momentálne asi najviac diskutovaným klubom na britských ostrovoch. Po prehre s Wolves sa vystupňovala kritika futbalovej verejnosti, médií, ale aj samotných fanúšikov.

Najnovší pohľad do diania na Old Trafford nevyzerá vôbec dobre. Samuel Luckhurst z lokálneho periodika Manchester Evening News a Chris Wheeler z DailyMail tvrdia, že po posledných rozhovoroch s hráčmi zostal manažér Ralf Rangnick veľmi sklamaný. Až 17 hráčov mu malo vyjadriť svoju nespokojnosť. Donny van de Beek, Dean Henderson, Jesse Lingard, Juan Mata a Eric Bailly mali vyjadriť frustráciu nad nedostatkom herných príležitostí, ktoré im od začiatku sezóny boli sľúbené. Aaron Wan-Bissaka, Luke Shaw a Harry Maguire zase majú patriť medzi skupinu hráčov, ktorým sa nepáči ostrá kritika zo strany Cristiana Ronalda. Portugalčan si v kabíne nemá brať servítku pred ústa. Ďalšia časť nemenovaných futbalistov je zase na smrť unavená z upadajúcich návykov a štandardov klubu. Podľa týchto hráčov Solskjaerov priateľský a nekonfliktný spôsob vedenia tímu zanechal za sebou veľké stopy a mnoho ľudí v kabíne je teraz nespokojných. To má za následok, že podaktorí hráči momentálne nedokážu zniesť ostrejšiu kritiku. Očakáva sa, že celá situácia sa môže ešte viac stupňovať, rovnako ako konflikty medzi Rangnickom a niektorými hráčmi, ktorým nebude umožnené počas zimného prestupového okna odísť.

A na záver mi dovoľte napísať pár spontánnych viet zo srdca. Dajme bokom všetky tieto mediálne správy a rôzne bulvárne šumy. Možno sa nikdy nedozvieme, čo sa v skutočnosti deje za stenami tréningového komplexu v Carringtone, ale správy z posledných dní sú viac ako depresívne. Nemenovaní hráči sú nespokojní s tvrdšími tréningovými metódami zo strany Rangnicka? Nepáčia sa im zmeny, ktoré nastolil? Vnútorne zápasia s jeho taktikami? To isté sa nakoniec stalo aj pod vedením takých autorít ako boli José Mourinho či Louisa van Gaal. Prípadne ostatnými predchodcami. Nájdeme však spoločného menovateľa týchto problémov?

Ja asi áno, teda aspoň sa o to ako červený trpiteľ pokúsim.

Z môjho subjektívneho pohľadu sú to predovšetkým toxickí, leniví, rozmaznaní, detinskí, preplácaní futbalisti, ktorí sa vydávajú za veľké superstars. Myslia si, že patria medzi futbalovú elitu, ale opak je pravdou. Nikdy za tie roky som sa necítil vzdialenejší od môjho milovaného Manchestru United. Ale je toto vôbec ten Manchester United, ktorý som vždy obdivoval? Obávam sa, že nie. Títo hráči *(samozrejme obrovská česť výnimkám ako David De Gea, Edinson Cavani, CR7, Bruno Fernandes atď…) sú skôr egocentrickí a prospechárski uplakanci, ktorí ani len po členky nesiahajú skutočným hviezdam a legendám, ktoré na Old Trafford v minulosti pôsobili. Sú to obyčajné preplatené primadony, ktoré sa viac prezentujú na sociálnych sieťach a vlastných značkách, ako na trávniku Divadla snov. Ralf asi nebude potrebovať viac času, aby zistil, aký je charakter týchto hráčov. Hráčov, ktorí sa len vezú na slávnom mene Manchestru United, berú ohromné peniaze, ale v skutočnosti tento klub pomaly, ale isto požierajú.

Po desaťročí bez výraznejšieho úspechu v Premier League a v Lige majstrov nemajú absolútne žiadne právo stavať sa do pozície, aby volali po tom, čo sa im nepáči. Rangnick však nemá čo stratiť. Je len dočasným manažérom, ktorý musí tvrdou a pracovitou nemeckou rukou urobiť poriadok. Týmto primadonám musí jasne ukázať, čo to znamená nosiť ikonický červený odznak na svojom srdci. V nedávnej minulosti by stovky, tisícky futbalistov zomreli za to, aby mohli hrať za Manchester United. V dlhodobej minulosti celý svet videl, ako prišiel jeden z najtalentovanejších tímov anglického futbalu o život, keď reprezentoval nielen Manchester United, ale celé Anglicko v súťaži, ktorá bola predchodcom dnešnej Ligy majstrov. Ako povedal legendárny Sir Bobby Charlton po leteckej tragédii, keď sa nakoniec rozhodol vrátiť do klubu: ,,Ja som to dlžný tomuto klubu, nie on mne.“

Tí hráči sa za neuveriteľne nižšie platy snažili obetovať všetko pre úspech Manchestru United. Nesťažovali sa, keď trénovali v blate, keď museli ísť domov pešo v upršanej tme, pretože na tréningu ich čakala jedna veľká futbalová rodina. Hráči, ktorí boli ako bratia. Hráči, ktorí jeden po druhom stáli po svojom boku, ťahali za jeden povraz. Hráči, ktorí verne a obetavo stáli za svojim manažérom a fanúšikmi. Vážili si tú futbalovú rodinu, ku ktorej patrili všetci domáci fanúšikovia z Manchestru, ktorých starí otcovia vlastnými rukami budovali Old Trafford po bombardovaní nemeckými Luftwaffe. Nebojte sa fanúšikovia, nie som opitý nostalgiou a minulosťou. Viem, že doba futbalu sa zmenila. Lojalitu a vernosť vystriedala chuť po sláve a peniazoch, ale stále sa dajú nájsť krásne príklady toho, ako to dokáže fungovať v jednotnej symbióze. Príkladom toho je náš najväčší rival FC Liverpool, ktorý po 30 rokoch vstal zo svojho tieňa a opäť sa zaradil medzi absolútnu európsku futbalovú špičku. Neraz to ukázalo aj Atlético Madrid, ktoré svojou pracovitosťou a odhodlaním pokorilo bohaté veľkokluby v podobe Realu Madrid a FC Barcelony.

Sir Bobby Charlton a Sir Alex Ferguson tu zanechali odkaz budúcim generáciám, po ktorom títo dnešní – novodobí – preplatení futbalisti arogantne stúpajú. Títo hráči by sa mali za seba hanbiť a poriadne sa pozrieť do zrkadla. Nie nadarmo mám stále v hlave slová Josého Mourinha, ktorý jasne poukázal na tento šíriaci sa vírus v kabíne Manchestru United. Viem, že tento Portugalčan nie je v obľube u všetkých fanúšikov United, ale jednu vec po jeho odvolaní povedal pravdivo a tá platí do dnešného dňa: ,,Ja odchádzam, ale problémy zostávajú.“ Bez ohľadu na to, či sa jedná o odchovancov v podobe Deana Hendersona a Marcusa Rashforda, alebo nádejných hviezdnych hráčov v prípade Paula Pogbu, alebo Anthonyho Martiala, aj keď z ich žiariacich hviezd dnes vidíme len vyhasnuté čierne diery. Rangnick potrebuje byť nemilosrdný a zbaviť sa každého preplateného žoldniera, ktorý pre Manchester United neobetuje všetko. Kto tu nechce byť bez ohľadu na talent, vplyv a postavu musí z klubu vypadnúť. Fanúšikovia minulý rok počas protestov jasne ukázali, že Glazerovci musia vypočuť ich hlas. Teraz sú na rade hráči. Až príliš dlho boli chránení Edom Woodwardom kvôli obchodným záujmom klubu, ktoré sa stavali nad futbalové úspechy. Dlho pri nich stáli aj ubolení a zlomení fanúšikovia neustále vypredaného Divadla Snov, ale pomyslenú hranicu prekročili. Už stačilo. Nikto nemôže byť viac ako klub, jednoducho nikto! V minulosti to na vlastnej koži pocítili Jaap Stam, David Beckham, Roy Keane, alebo Ruud van Nistelrooy. A to boli elitní futbalisti svojej doby, nie tieto rozmaznané primadony.

Notifikácie na nové komentáre
Notify of

Podcast UnitedWay

Expressky

Najnovšie komentáre

Tabuľka PL

Manchester United síce nebojuje o majstrovský titul ako jeho mestský rival, ale aj tak je momentálne asi najviac diskutovaným klubom na britských ostrovoch. Po prehre s Wolves sa vystupňovala kritika futbalovej verejnosti, médií, ale aj samotných fanúšikov.

Najnovší pohľad do diania na Old Trafford nevyzerá vôbec dobre. Samuel Luckhurst z lokálneho periodika Manchester Evening News a Chris Wheeler z DailyMail tvrdia, že po posledných rozhovoroch s hráčmi zostal manažér Ralf Rangnick veľmi sklamaný. Až 17 hráčov mu malo vyjadriť svoju nespokojnosť. Donny van de Beek, Dean Henderson, Jesse Lingard, Juan Mata a Eric Bailly mali vyjadriť frustráciu nad nedostatkom herných príležitostí, ktoré im od začiatku sezóny boli sľúbené. Aaron Wan-Bissaka, Luke Shaw a Harry Maguire zase majú patriť medzi skupinu hráčov, ktorým sa nepáči ostrá kritika zo strany Cristiana Ronalda. Portugalčan si v kabíne nemá brať servítku pred ústa. Ďalšia časť nemenovaných futbalistov je zase na smrť unavená z upadajúcich návykov a štandardov klubu. Podľa týchto hráčov Solskjaerov priateľský a nekonfliktný spôsob vedenia tímu zanechal za sebou veľké stopy a mnoho ľudí v kabíne je teraz nespokojných. To má za následok, že podaktorí hráči momentálne nedokážu zniesť ostrejšiu kritiku. Očakáva sa, že celá situácia sa môže ešte viac stupňovať, rovnako ako konflikty medzi Rangnickom a niektorými hráčmi, ktorým nebude umožnené počas zimného prestupového okna odísť.

A na záver mi dovoľte napísať pár spontánnych viet zo srdca. Dajme bokom všetky tieto mediálne správy a rôzne bulvárne šumy. Možno sa nikdy nedozvieme, čo sa v skutočnosti deje za stenami tréningového komplexu v Carringtone, ale správy z posledných dní sú viac ako depresívne. Nemenovaní hráči sú nespokojní s tvrdšími tréningovými metódami zo strany Rangnicka? Nepáčia sa im zmeny, ktoré nastolil? Vnútorne zápasia s jeho taktikami? To isté sa nakoniec stalo aj pod vedením takých autorít ako boli José Mourinho či Louisa van Gaal. Prípadne ostatnými predchodcami. Nájdeme však spoločného menovateľa týchto problémov?

Ja asi áno, teda aspoň sa o to ako červený trpiteľ pokúsim.

Z môjho subjektívneho pohľadu sú to predovšetkým toxickí, leniví, rozmaznaní, detinskí, preplácaní futbalisti, ktorí sa vydávajú za veľké superstars. Myslia si, že patria medzi futbalovú elitu, ale opak je pravdou. Nikdy za tie roky som sa necítil vzdialenejší od môjho milovaného Manchestru United. Ale je toto vôbec ten Manchester United, ktorý som vždy obdivoval? Obávam sa, že nie. Títo hráči *(samozrejme obrovská česť výnimkám ako David De Gea, Edinson Cavani, CR7, Bruno Fernandes atď…) sú skôr egocentrickí a prospechárski uplakanci, ktorí ani len po členky nesiahajú skutočným hviezdam a legendám, ktoré na Old Trafford v minulosti pôsobili. Sú to obyčajné preplatené primadony, ktoré sa viac prezentujú na sociálnych sieťach a vlastných značkách, ako na trávniku Divadla snov. Ralf asi nebude potrebovať viac času, aby zistil, aký je charakter týchto hráčov. Hráčov, ktorí sa len vezú na slávnom mene Manchestru United, berú ohromné peniaze, ale v skutočnosti tento klub pomaly, ale isto požierajú.

Po desaťročí bez výraznejšieho úspechu v Premier League a v Lige majstrov nemajú absolútne žiadne právo stavať sa do pozície, aby volali po tom, čo sa im nepáči. Rangnick však nemá čo stratiť. Je len dočasným manažérom, ktorý musí tvrdou a pracovitou nemeckou rukou urobiť poriadok. Týmto primadonám musí jasne ukázať, čo to znamená nosiť ikonický červený odznak na svojom srdci. V nedávnej minulosti by stovky, tisícky futbalistov zomreli za to, aby mohli hrať za Manchester United. V dlhodobej minulosti celý svet videl, ako prišiel jeden z najtalentovanejších tímov anglického futbalu o život, keď reprezentoval nielen Manchester United, ale celé Anglicko v súťaži, ktorá bola predchodcom dnešnej Ligy majstrov. Ako povedal legendárny Sir Bobby Charlton po leteckej tragédii, keď sa nakoniec rozhodol vrátiť do klubu: ,,Ja som to dlžný tomuto klubu, nie on mne.“

Tí hráči sa za neuveriteľne nižšie platy snažili obetovať všetko pre úspech Manchestru United. Nesťažovali sa, keď trénovali v blate, keď museli ísť domov pešo v upršanej tme, pretože na tréningu ich čakala jedna veľká futbalová rodina. Hráči, ktorí boli ako bratia. Hráči, ktorí jeden po druhom stáli po svojom boku, ťahali za jeden povraz. Hráči, ktorí verne a obetavo stáli za svojim manažérom a fanúšikmi. Vážili si tú futbalovú rodinu, ku ktorej patrili všetci domáci fanúšikovia z Manchestru, ktorých starí otcovia vlastnými rukami budovali Old Trafford po bombardovaní nemeckými Luftwaffe. Nebojte sa fanúšikovia, nie som opitý nostalgiou a minulosťou. Viem, že doba futbalu sa zmenila. Lojalitu a vernosť vystriedala chuť po sláve a peniazoch, ale stále sa dajú nájsť krásne príklady toho, ako to dokáže fungovať v jednotnej symbióze. Príkladom toho je náš najväčší rival FC Liverpool, ktorý po 30 rokoch vstal zo svojho tieňa a opäť sa zaradil medzi absolútnu európsku futbalovú špičku. Neraz to ukázalo aj Atlético Madrid, ktoré svojou pracovitosťou a odhodlaním pokorilo bohaté veľkokluby v podobe Realu Madrid a FC Barcelony.

Sir Bobby Charlton a Sir Alex Ferguson tu zanechali odkaz budúcim generáciám, po ktorom títo dnešní – novodobí – preplatení futbalisti arogantne stúpajú. Títo hráči by sa mali za seba hanbiť a poriadne sa pozrieť do zrkadla. Nie nadarmo mám stále v hlave slová Josého Mourinha, ktorý jasne poukázal na tento šíriaci sa vírus v kabíne Manchestru United. Viem, že tento Portugalčan nie je v obľube u všetkých fanúšikov United, ale jednu vec po jeho odvolaní povedal pravdivo a tá platí do dnešného dňa: ,,Ja odchádzam, ale problémy zostávajú.“ Bez ohľadu na to, či sa jedná o odchovancov v podobe Deana Hendersona a Marcusa Rashforda, alebo nádejných hviezdnych hráčov v prípade Paula Pogbu, alebo Anthonyho Martiala, aj keď z ich žiariacich hviezd dnes vidíme len vyhasnuté čierne diery. Rangnick potrebuje byť nemilosrdný a zbaviť sa každého preplateného žoldniera, ktorý pre Manchester United neobetuje všetko. Kto tu nechce byť bez ohľadu na talent, vplyv a postavu musí z klubu vypadnúť. Fanúšikovia minulý rok počas protestov jasne ukázali, že Glazerovci musia vypočuť ich hlas. Teraz sú na rade hráči. Až príliš dlho boli chránení Edom Woodwardom kvôli obchodným záujmom klubu, ktoré sa stavali nad futbalové úspechy. Dlho pri nich stáli aj ubolení a zlomení fanúšikovia neustále vypredaného Divadla Snov, ale pomyslenú hranicu prekročili. Už stačilo. Nikto nemôže byť viac ako klub, jednoducho nikto! V minulosti to na vlastnej koži pocítili Jaap Stam, David Beckham, Roy Keane, alebo Ruud van Nistelrooy. A to boli elitní futbalisti svojej doby, nie tieto rozmaznané primadony.