Brazílsky futbalista Antony sa rozhodol pred šampionátom v Katare, ktorý štartuje už 20. novembra (listopad), pred médiami rozhovoriť o svojom traumatickom detstve.
24-ročný záložník tvrdí, že jeho snom a cieľom bolo vždy opustiť nebezpečné prostredie Brazílie, kde vyrastal spolu so svojou rodinou. Okrem toho opisuje svoje spomienky na ťažké detstvo a vysvetľuje, prečo nikdy nepociťuje tlak.
,,Ak si vás odchytia médiá na rozhovor, vždy sa vás pýtajú na vaše sny. Liga majstrov? Majstrovstvá sveta? Zlatá lopta? Toto nie sú a nikdy neboli moje sny. Sú to iba ciele. Mojím jediným snom v živote bolo dostať mňa aj moju rodinu preč z favely (označenie pre mestské štvrte, tzv. slumy v Brazílii, prekvitajúce kriminalitou, pozn. red.). Nemal som žiaden plán B. Buď by sa mi to podarilo, alebo by som pri tejto snahe zomrel. Keď som mal totiž 8 či 9 rokov, v jedno skoré ráno som kráčal smerom do školy a krížom cez úzku ulicu som prechádzal okolo neznámeho muža. Ležal na zemi bez akéhokoľvek pohybu. Až keď som k nemu pristúpil bližšie, pochopil som, že je mŕtvy.“
,,V mestskej časti, kde som býval, sa to stávalo dosť často, takže postupom času ste sa voči tomu dokázali akosi obrniť. Musel som ísť do školy a iná cesta tadiaľ neviedla, takže som iba zatvoril oči a preskočil muža, aby som mohol pokračovať ďalej. Dá sa povedať, že z ulice som sa do Ajaxu a následne do Manchestru United dostal v priebehu troch rokov. Ľudia sa ma často pýtajú, ako je možné, že som sa dokázal vypracovať na takúto úroveň tak ´rýchlo´ a ako som sa dokázal stať profesionálnym futbalistom,“ hovorí otvorene Antony.
,,Ak mám byť úprimný, tak odpoveď je jednoduchá. Necítim žiaden strach ani tlak. Myslíte si, že sa na ihrisku bojím? Čo je podľa vás strach? Ja vám to poviem. Ak musíte na ceste do školy ako dieťa preskakovať mŕtve telá, potom sa už nemôžete báť naozaj ničoho. Veci, ktoré som pri svojom dospievaní videl, sa nedajú prehliadnuť. Je to niečo, čo si ostatní ľudia a futbaloví punditi ani len nedokážu predstaviť. Môj starší brat ma každý deň bral na námestie, kde sme hrávali futbal. V našej mestskej časti sa hral futbal celkom bežne. Hrali ho deti, dospelí, učitelia, robotníci, šoféri autobusov, díleri drog či gangstri. Všetci si tam boli v tom okamihu rovní.“
,,Za čias môjho otca tvorila ihrisko iba zem a štrk, no za môjho času sme tam už mali asfalt. Zo začiatku som hrával bosý, keďže sme na kopačky či inú športovú obuv nemali peniaze. Bol som síce malý chlapec, ale s loptou som narábal ako s darom od Boha. Driblovanie bolo pre mňa vždy niečím výnimočným, no zároveň mojou prirodzenou súčasťou. Súperov, medzi ktorými boli šoféri, gangstri či drogoví díleri, som obchádzal s úplnou ľahkosťou. Úprimne, bolo mi to celkom jedno, pretože som už nepociťoval žiaden strach,“ zakončil talentovaný Brazílčan.
zdroj: talksport.com; foto: manutd.com, fifa.com